REINKARNÁCIA, ZÁKON SPÄTNÉHO PÔSOBENIA

 

Úvod tohto príspevku začneme dvoma príbehmi.

Jeden chlapec menom Jack Leininger sa už ako malé dieťa priveľmi zaujímal o lietadlá. Ako dvojročného ho otec preto vzal do leteckého múzea, kde chlapec začal poklopkávať na kolesá a na podvozok prvého lietadla. Keď sa ho otec opýtal, čo robí, chlapec mu odpovedal, že predletovú kontrolu.

Po návrate z múzea u chlapca prepukli nočné mory a snívalo sa mu o tom, že lietadlo horí a padá a chlapec sa z neho nemôže dostať von. Tým chlapcom – teda pilotom bol on sám. Tieto nočné mory sa stupňovali.

Keď mal chlapec tri roky a skladal si s matkou lietadlo, tak ju chlapec opravoval, že to, čo mu matka ukazuje nie je bomba, ale prídavná palivová nádrž.

Rodičia sa s chlapcom potom na radu psychológa začali častejšie o týchto spomienkach alebo predstavách, ktoré sa mu vynárali zo snov, rozprávať. Nočné mory ustúpili, no začali sa objavovať spomienky z minulého života. Na tie si chlapec spomínal hlavne v polospánku.

Chlapec si spomenul na typ lietadla, na ktorom lietal, a aj na výrobné chyby týchto lietadiel, ktoré potom historikovia, aj piloti potvrdili. Potom si chlapec spomenul aj na meno svojej lietadlovej lode – Natoma a na meno svojho kamaráta – Jacka Larsona. Keď otec - Bruce potom zistil, že lietadlo s takým menom skutočne existovalo a veterán, ktorého meno chlapec povedal, ešte stále žije, bol to pre neho šok. Vyhlásil: „Ak by sa to nestalo mne samému, neveril by som tomu!“ Išli bývalého chlapcovho kamaráta - veterána navštíviť. Tam čakalo na otca ďalšie prekvapenie, pretože chlapec na fotografiách z vojny spoznal svojich bývalých kolegov. Tento veterán si potom spomenul, že naozaj bolo zasiahnuté lietadlo jeho kamaráta, ktoré potom horiac spadlo. Teda potvrdil spomienky chlapca.

Chlapcovmu otcovi – Bruceovi sa podarilo nájsť aj sestru bývalého pilota. Samozrejme sa za ňou vybrali. Tu ich tiež malý Jack prekvapil, pretože len čo ju uvidel vykríkol: „To je Anne moja najstaršia sestra!“ Spomenul si tiež, že ju niekedy prezýval Ruth, čo Anne potvrdila. „Je to naozaj zvláštne, vie o mne veľa vecí, aj tie najmenšie detaily“, priznala.

Neskôr, na zraze veteránov, ktorí slúžili na tej istej lietadlovej lodi, chlapec spoznal niektorých aj po šesťdesiatich rokoch.

Vtedy už nikto nepochyboval o tom, že tento malý chlapec je skutočne tým bývalým pilotom.

Tento text, je výber toho podstatného z článku, ktorý môžete nájsť celý na adrese: 
http://zena.centrum.cz/deti/zajimavosti/clanek.phtml?id=754028

- - -

Malý chlapec menom Cameron začal od svojich dvoch rokov rozprávať a popisovať ako žil v minulom živote na ostrove Barra. Divné ale je, že so svojou matkou žije niekde úplne inde a ostrov Barra nikdy nenavštívili. Popisoval biely dom s výhľadom na more, pláž, kde sa hrával so svojimi súrodencami, čierno-bieleho psa, ktorého mal veľmi rád.

Mal už päť rokov a stále kreslil svoj dom na ostrove Barra, rozprával o rodičoch z tohto domu, aj o tom, že v dome mali tri toalety. Spomínal tiež veľké čierne auto, a to, ako mal na záhrade tajnú bránku, ktorá viedla k moru. Spomínal na svoje zážitky a hry so súrodencami, na svoju matku z ostrova Barra. Od malička tvrdil stále to isté.

Na ostrov Barra sa nakoniec dostali a všetko bolo presne tak, ako to chlapec popisoval! Síce s ťažkosťami, ale našli ten dom, boli v ňom tri toalety, okno s výhľadom na more, aj dlhoročne opisovaná tajná bránka na záhrade. Chlapec v dome poznal všetky zákutia, ukazoval im izby a správal sa doslova ako doma. Dokonca našli aj starú príbuznú, ktorá mala fotky z tejto doby a tie tiež presne zodpovedali chlapcovmu popisu. A bol na nich aj ten čiernobiely pes!

Jediné na čo si táto pani nepamätala je, či chlapcov opis smrti jeho otca, je skutočne zhodný s realitou.

Po návšteve ostrova Barra sa chlapec už netúžil vrátiť do pôvodného domova a spomienky na minulý život sa pomaly vytrácali s tým, ako rástol.

Celý článok si môžete prečítať na adrese:
http://zena.centrum.cz/deti/zajimavosti/clanek.phtml?id=788254

- - -

Dnes väčšina ľudí nechce uznávať reinkarnáciu. Doslova nechce a musí sa tomu brániť, lebo všetko nasvedčuje tomu, že reinkarnácia je skutočne reálna. A nie len nasvedčuje – pre ateistov existenciu reinkarnácie už potvrdila veda. Pre veriacich je to nevyhnutná podmienka ak chcú hovoriť o Stvoriteľovej dokonalosti a teda aj spravodlivosti, aby reinkarnáciu prijali ako prirodzenú súčasť života. Bez nej by totiž nebolo ani pomyslenia na Božiu dokonalosť a spravodlivosť.

Iní ju priali, ale myslia si, že sa tu na zem budeme vracať večne. Lenže to je veľký omyl, nakoľko Zem tu večne nebude, pretože je ako všetko hmotné podrobená zákonu vznikania, zanikania a znovu vytvárania. Ďalším dôkazom nepravosti tohto tvrdenia je fakt, že ak by sme sa aj mohli vracať večne na Zem, tak po dosiahnutí určitej zrelosti by sme začali stagnovať, ak by sme sa nemohli posunúť vyššie. Je to akoby mal človek celý život chodiť len do škôlky. A také niečo je vo Stvorení Božom nemožné, lebo čo sa nehýbe a nezdokonaľuje, to je vylúčené! Podmieňuje to zákon pohybu a vidíme to denno-denne v prírode a aj v živote okolo nás.

Tiež nie je možné, aby sme boli v jedom živote zviera a v druhom človek, ako to hlásajú niektoré náuky. Zákon rovnorodosti tomu zabraňuje. Zvieratá sú iného druhu ako my - ktorí by sme sa chceli nazývať ľuďmi.

Väčšina ľudí by v reinkarnáciu aj verila, nakoľko vysvetľuje mnohé „nevysvetliteľné“, lenže je tu jedna veľká prekážka. A to tá, že spoločnosť ju neuznáva a ľuďom je pohodlné kričať s davom. Podobne to bolo aj vtedy, keď boli ľudia upaľovaní za to, že tvrdili, že Zem je guľatá, že nie je stredom vesmíru, tiež ak vedeli liečiť bylinkami atď. Tých pohodlných snáď prebudí to, keď v blízkej dobe dav smerujúci k záhube zmĺkne nad prežitiami, ktoré nás prinútia pokľaknúť a prosiť o odpustenie za všetko čo sme tu za tie tisícročia napáchali.

Tak teda čo je tá reinkarnácia, ako sa dotýka každého z nás a prečo si minulé životy nepamätáme?

Na tieto otázky nám odpovie pani Makedonová – Prakráľovná, ktorá je tiež Pramatkou Stvorenia a matkou Imanuela – Syna Človeka – Kráľa Tisícročnej ríše.

Z knihy Večné zákony 2:
(Články z tlače)
„S pojmom reinkarnácia narábate vo svojej knihe ako s uznanou samozrejmosťou. Spomínam si v tejto súvislosti na rozhovor s jedným slovenským verejným činiteľom, ktorý povedal: „Aj keď som žil nejaký predchádzajúci život, nepamätám sa na to. A keby ma hneď čakal ďalší, nie je to nič isté. Ako to teda môže ovplyvniť môj život teraz, tu na Zemi?“ Čo má, podľa vás, človek z toho, že žil a bude žiť viackrát, keď si z toho nič nepamätá?

Predpokladom pre uznanie reinkarnácie je pochopenie jedného z večných zákonov – zákona spätného pôsobenia. V praxi to znamená, že čo človek koná, alebo ako myslí a prežíva udalosti, to sa mu vracia späť ako bumerang, či už je to na úrovni hmotnej alebo nehmotnej. Táto spätná väzba má pre človeka ten zmysel, že na vlastných chybách sa stáva múdrejším, a tým sa zdokonaľuje. Keby sme žili len jeden život, bolo by to veľmi deprimujúce až nezmyselné, ak by sme nedostali ďalšiu šancu – nový život, v ktorom môžeme svoje chyby a omyly napraviť.

Vo svojom podvedomí nosíme všetky svoje výhry a prehry z minulých životov a podľa týchto prežitých skúseností sa v tomto živote vedome alebo podvedome rozhodujeme a konáme. V zákone spätného pôsobenia teda spočíva spravodlivosť a možnosť zdokonaľovania sa. Zlé skutky a myšlienky sa vracajú späť v rovnakej kvalite ako aj dobré činy a pohnútky. Preto je nezmyselné tvrdiť, že Boh trestá alebo že je nespravodlivý. V skutočnosti sa neznalosťou večných zákonov trestáme sami, lebo my sami sme si privodili ich spätné účinky. Jedine reinkarnácia – opätovný život na Zemi, poskytuje možnosť poučiť sa z nich a vyvíjať sa.“

        

Z knihy Večné zákony 1:
„Keby to bolo pre človeka užitočné alebo nutné, pamätal by si minulé životy. Iba silné citové zážitky z minulých životov ovplyvňujú a zdokonaľujú človeka a jeho názory. Napríklad, kto prežil vojnu ako obeť, nepamätá si, ako a čím trpel, ale vo svojom podvedomí vie, že je hrozná a že si ju neželá.

Keby človek vopred poznal všetko, čo ho v živote čaká, nevyvíjal by úsilie samostatne sa rozhodovať a nemohol by pestovať slobodnú vôľu. Pre koho je prospešné, aby sa dozvedel budúcnosť alebo svoje minulé životy, dozvie sa to, aj keby nechcel. Komu je to na prekážku, nedozvie sa to, aj keby chcel.“

 

Abdrushin vo svojom Posolstve Grálu napísal:
„Keby sa každý mohol presne rozpamätať na svoj predošlý život, zostal by vo svojom novom pozemskom živote len tichým pozorovateľom, ktorý by stál bokom, s vedomím, že tým získa pokrok, alebo si niečo odpyká, v čom je takisto len pokrok. Avšak práve preto by potom pre neho nebol možný nijaký pokrok, ale skôr by to prinieslo veľké nebezpečie úpadku a poklesu.

Pozemský život má byť skutočne prežitý, ak má splniť svoj účel. Len to, čo človek vnútorne prežije, teda precíti od najvyššieho po najhlbšie, len to je jeho vlastníctvom. Keby človek vždy už vopred poznal jasne presný smer, jemu prospešný, nemusel by uvažovať ani sa rozhodovať. Tým by zase nezískal nijakú silu, nijakú samostatnosť, ktoré bezpodmienečne potrebuje. Avšak takto berie každú situáciu v pozemskom živote vážnejšie. Každé skutočné prežitie vštepuje nezabudnuteľné dojmy do citu, do toho nesmrteľného, čo si človek pri svojej premene bytia odnáša so sebou ako svoje vlastníctvo, ako časť seba samého, už pretvoreného podľa prežitých dojmov. Ale odnáša si len to skutočne prežité, všetko ostatné zaniká pozemskou smrťou. Toto prežité však zostáva ako dozretá hlavná náplň pozemského jestvovania, jeho zisk! K prežitému nepatrí naučené: Iba to, čo si z naučeného osvojil prežitím. Celá ostatná hŕba naučeného, kvôli čomu nejeden človek obetuje celé pozemské bytie, odpadá ako plevy. Preto by mal každý okamih života brať vážnejšie, aby ním pulzovalo silné životné teplo, či už v myšlienkach, v slovách alebo v činoch, a aby neupadol do prázdnych návykov.“

„Božie mlyny melú pomaly ale iste“, hovorí tak výstižne ľudové príslovie o tomto tkaní nevyhnutného zvratného pôsobenia v celom stvorení, ktorého nezmeniteľné zákony prechovávajú v sebe Božiu spravodlivosť a ju aj vykonávajú. Rinie sa to, preteká a prúdi, vylievajúc sa na všetkých ľudí bez ohľadu, či si to prajú alebo nie, či sa tomu podrobujú, alebo sa tomu bránia. Musia to *prijať* buď ako spravodlivý trest a tým odpustenie, alebo ako odmenu a tým povznesenie.“

-Ak proti tomu človek reptá a rebeluje, tak sa mu to bude stále vracať, lebo sa z prežitia nepoučil!
„Mnohí sú z toho nastrašení a pritom plní obáv, čo ich ešte z minulosti v spätnom pôsobení týchto zákonov čaká.

To sú však zbytočné starosti pre tých, ktorí dobré úmysly berú vážne; lebo v samočinne pôsobiacich zákonoch je súčasne bezpečná záruka milosti a odpustenia!

Toto odpustenie opäť prebieha tou najprirodzenejšou a najjednoduchšou cestou a je možné každému človeku ho dosiahnuť. Ako, to je vysvetlené v knihách Posolstvo Grálu a Večné zákony a koho to skutočne zaujíma, môže si to tam prečítať.

Ako teda aj zo samotných úvodných príbehov vyplýva, títo ľudia si pamätajú len to skutočne prežité, len to, čo zanechalo pečať v ich duši. Všetko ostatné - mozgom uchované, teda naučené, neživé, ostáva tu. Z toho vyplýva, že skutočnú a večnú hodnotu pre človeka majú len tie duchovné=citové prežitia, hlboké dojmy. To citové je vždy len to duchovné, pretože rozum cítiť nedokáže. A práve kvôli týmto citovým prežitiam tu – v hmotnosti vlastne sme, lebo na nich dozrievame. Všetko ostatné prehrmí bez účinku, alebo poslúži len ako prostriedok k vyvolaniu udalostí, schopných spôsobiť také hlboké dojmy.

A ako bolo povedané: „Pre koho je prospešné, aby sa dozvedel budúcnosť alebo svoje minulé životy, dozvie sa to, aj keby nechcel. Komu je to na prekážku, nedozvie sa to, aj keby chcel.“

Pre týchto chlapcov to prospešné bolo. Prvému skončili nočné mory, keď sa rozpamätal na minulý život. Následne sa postretával s ľuďmi z minulosti. Či to už bola túžba bývalého vojnového pilota vrátiť sa k svojej niekdajšej rodine, či nejaký sľub ktorý dal, či niečo iné to nevieme, ale muselo dôjsť k uzavretiu kruhu a pre tohto chlapca to bolo takto potrebné. Druhý chlapec sa upokojil až po návšteve „svojho“ bývalého domu. Tiež sa doň musel vrátiť, kvôli uzavretiu nejakých starých kruhov. Bez toho by sa nemohol posunúť ďalej.

Takto teda pôsobí zákon spätného pôsobenia v našich životoch. Preto by sme si mali dávať pozor na svoje myšlienky, slová a aj činy, pretože všetko to budeme musieť prežiť.

Tak isto ako jablko zo stromu, každý kameň, alebo rastlinné, zvieracie či ľudské telo, tak aj Zem sa po dosiahnutí určitej zrelosti bude musieť rozložiť, aby sa vývoj nezastavil a mohli vzniknúť nové formy s čerstvou silou. Tento bod rozkladu už nastal! Preto je pre ľudí potrebné, aby sa od Zeme odpútali, aby nemuseli byť do rozkladu stiahnutí s ňou. Pokiaľ sa budú snažiť len o to materiálne a svoje chcenie zameriavať len na pozemské pôžitky a majetky, tak sa na to hmotné, teda na zem z vlastnej slobodnej vôle pripútavajú a nemôžu sa nad hmotu povzniesť, keď teraz dochádza k jej rozkladu. Budú tak spolustrhnutí do rozkladu, čo sa rovná duchovnej smrti, ktorá trvá tisíce a tisíce rokov a je to to najstrašnejšie, čo človek môže zažiť. Sami to tak chceli! Preto by mal každý človek prijať Pravdu a začať udržiavať duchovnú aktivitu v rovnováhe s tou hmotnou. Pretože ako môžeme vidieť, či už v meziľudských vzťahoch, či v hospodárstve, či v prírode, proste všade, kde nie je rovnováha a neobnoví sa, tam to musí viesť k pádu, ku koncu.

Tak to stojí vo Vôli Božej a tak sa to aj musí stať!

- - -

Na záver ešte pridávame jedno video, ktoré tiež súvisí s reinkarnáciou a s tým, že prežitia z minulých životov si nesieme v sebe ako svoje vlastníctvo. Ako prebieha toto „prenesenie“ umeleckých schopností, to detailnejšie popisujeme v príspevku s názvom „Mladý spisovateľ“, ktorý je umiestnený nižšie.

 

 

________________________________________________________________________________________________________________________
 

 

MOST PSÍCH SAMOVRAHOV

 

Prezývku „Most psích samovrahov“ dostal most Overtoun v škótskej dedinke Milton. Je známy tým, že z neho skočilo do priepasti už veľa psov. Kamenný most bol vybudovaný okolo roku 1862 a prvé záznamy samovraždy psov sa datujú k 50. rokom 20. storočia. Presné číslo takto uhynutých psov nie je známe, hovorí sa o najmenej 50, ale môže ich byť aj okolo 600. V poslednom období sa tieto prípady stávajú častejšie, približne raz do mesiaca zoskočí jeden pes, preto je pred mostom umiestená tabuľa, ktorá upozorňuje majiteľov na to, aby držali svoje psy na vodidle.

Psy sa náhle rozbehnú, preskočia vysokú stenu alebo na ňu vylezú a zoskočia strmhlav dole do 15 metrovej priepasti. Vyberajú si zásadne vždy iba jedno konkrétne miesto na moste – a to výklenok na pravej strane mosta. Tie psy, ktoré zoskok prežili, sa pokúsili skočiť pri ďalšej príležitosti znova. Väčšina samovrážd sa odohrala počas slnečného dňa a výrazne prevažovali psie plemená s dlhým ňufákom, ako labrador, zlatý retríver, kólia, či doberman.

História a legendy tohto miesta sú uvádzané nasledujúce: Overtoun nechal postaviť John White, majiteľ sídla, ktorého časti tento most spojuje. Dom slúžil počas 2. svetovej vojny ako útočisko nacistov, neskôr ako pôrodnica a v druhej polovici 20. stor. jeho priestory využívali dve náboženské organizácie. Podľa lokálnych legiend tu v roku 1994 istý muž zabil svojho malého syna tak, že ho zhodil z mosta. Potom sa sám pokúsil o samovraždu, ale neúspešne.

Otázky teda sú:
Prečo psy páchajú samovraždu skokom z tohto mosta? Prečo sa o ňu snažia pri prežití aj opakovane? A prečo prevládajú v týchto prípadoch určité rasy psov?

Vysvetlenie vedcov:
Podľa vedcov by za tým mohol byť pach norkov, ktorí sídlia v blízkosti mosta. To by podľa nich vysvetľovalo to, prečo sa stávajú samovraždy najmä počas slnečných a teplých dní, keď sa pach norkov šíri lepšie, než v obvyklom vlhkom škótskom počasí. A tiež to, prečo prevládajú medzi obeťami vyššie spomenuté rasy psov (s dlhým ňufákom).

Ale:
Vysvetlenie vedcov má veľké trhliny. V skutočnosti nie je nijakým vysvetlením. Pach norkov psy vetria i na iných miestach, avšak skáču práve z tohto mosta.

„Záhadou“ zostáva to – prečo sa pokojné zviera zrazu vymkne kontrole a – podľa niektorých vyjadrení majiteľov uhynutých psov – „ako šialené“ beží, preskočí kamennú stenu a vrhne sa do priepasti. Veď predsa existuje u zvierat prirodzený pud sebazáchovy! Ten psovi nedovolí zoskočiť z takej výšky úmyselne. Ak chce niekto tvrdiť, že vysvetlenie je v tom, že pes cez kamennú stenu nevidí, že za ňou je priepasť a zistí to neskoro, ako potom vysvetlí to, že psy, ktoré zoskok prežijú – pokúšajú sa tento čin zopakovať?

Vysvetlenie „záhady“ podľa večných zákonov:
Logicky z popísaného vyplýva, že je tu niečo oveľa silnejšie než psí pud sebazáchovy, čo dovoľuje, ba presnejšie - núti psa takto konať.

Čo to je? Je to to, čo psa dokáže ovládať a čo pes – ako aj iné zvieratá,  v sebe nemá. Pes má dušu, ale človek má v sebe, ako svoju vlastnú podstatu niečo vyššie – ducha, ktorého prirodzenou vlastnosťou je slobodná vôľa. Zviera túto slobodnú vôľu nemá, zo svojej prirodzenosti sa podriaďuje človeku a podlieha jeho vplyvu.

Človek každým záchvevom svojho citového chcenia a myšlienok, usmerňuje prúdiacu základnú silu vo stvorení, čím neustále takto niečo vzniká. Keď sú jeho city a myšlienky ušľachtilé a dobré, vznikajú „dobré“ jemnohmotné útvary, keď sú jeho city negatívne, vznikajú „zlé“ jemnohmotné útvary. Tieto sa potom zhlukujú do centrál – podľa zákona rovnorodosti a pôsobia všade tam, kde nachádzajú rovnorodosť. Zároveň zostávajú spojené so svojim tvorcom a zapôsobia potom na neho podľa zákona zvratného (spätného) pôsobenia. Tieto myšlienkové a citové formy, ostávajú však aj „prichytené“ alebo uložené ako informácie na zemi v kameňoch, kovoch, či vo vode, alebo tam, kde sa tieto prvky nachádzajú. (Tejto téme jemnohmotnosti a ukladaniu informácií – aj z hľadiska výskumov a dôkazov vedy v tejto oblasti, sa venujeme na stránke podrobne v priečinku Kritikom-farizejom.)

Preto na nás niektoré miesta pôsobia povznášajúco a iné nepríjemne,– napr. bývalé mučiarne v nás vyvolávajú úzkosť, lebo citové útvary všetkej hrôzy, ktorá sa tam odohrala, zostali prichytené - zapísané do onoho miesta.

Na tomto moste Overtoun, sú zjavne prichytené citové a myšlienkové útvary samovrahov. Buď sa tam v onom výklenku odohrala tragédia – teda zoskok samovraha - človeka, zrejme aj viacerých (ešte aj pred tým rokom 1994), alebo len kamenný materiál použitý na výstavbu toho výklenku mosta, na ktorom sa to celé odohráva, pochádza z miesta, kde sa takéto hrôzy opakovane stali a tak v nich ostali silno zapísané. Tieto útvary sú tam teda v tej jemnohmotnosti prítomné a vplývajú na okolie.

Človek, ako tvor so slobodnou vôľou, ak je citlivý, vníma tieto útvary, ale nedokážu ho donútiť zoskočiť, ak sám nechce. Jedine, že by sa jednalo o značne duchovne slabého jedinca, ktorý podlieha ľahko týmto vplyvom.

Ale zviera, bez slobodnej vôle, to podlieha vplyvu človeka plne.

Keď teda ide pes okolo tohto miesta, tieto útvary na neho silno zapôsobia a on ako na „rázny povel“ podľahne a doslova sa podvolí a vykoná to, čo tento „útvar“ predstavuje. Je to skrátka silnejšie než jeho pud sebazáchovy. Z rovnakého dôvodu páchajú samovraždu aj veľryby, či delfíny. My ľudia takto zvieratá na pohľad „nepriamo“ riadime a ovplyvňujeme podľa toho akí sme, - ako cítime a ako zmýšľame.

Preto pes, ktorý zoskočí raz a podarí sa mu prežiť, zoskočí pri novej príležitosti znova. Pretože tu mu nepomôže pud sebazáchovy, nepomôže jeho zlá skúsenosť a ponaučenie, sila týchto útvarov ľudského chcenia – je silnejšia.

A prečo prevažujú konkrétne rasy psov? Nie je to ich dlhým ňufákom, ale tým, že spomenuté rasy sa vyznačujú práve vyššou inteligenciou. Pričom inteligencia takto meraná, je ako sa uvádza - z pohľadu „ľahkosti cvičiteľnosti“, teda je to definované ako „ľahkosť ovládania človekom“. A pes, ľahko ovládateľný vôľou človeka, je pes, ľahko ovládateľný citovými a myšlienkovými útvarmi človeka. Preto pes s takýmito vlastnosťami, podlieha ľahšie aj výtvorom jeho vôle – ktoré sa zdržujú napríklad na konkrétnom mieste takéhoto mosta v Škótsku.

A tým je po „záhade“. Opäť sa potvrdzujú už na stránke spomenuté slová, že pokiaľ budeme považovať za reálnu len ťažkú hrubohmotnosť viditeľnú pozemskými očami, dotiaľ zostaneme obmedzení a prirodzené dianie, ktoré by sme si mohli ľahko vysvetliť, budeme nazývať ďalej – záhadami!

Zároveň tento príbeh poukazuje na obrovskú zodpovednosť, ktorú nesieme za každú našu vzniknutú myšlienku a cit. Ich dôsledky siahajú ešte omnoho ďalej a pôsobia buď škodlivo, alebo povznášajúco, vždy - podľa druhu nášho chcenia.

 
________________________________________________________________________________________________________________________
 

 

MLADÝ SPISOVATEĽ

 

Pred nedávnom bola odvysielaná informácia o tom, že mladý – 7 ročný chlapec z východného Slovenska napísal knihu, ktorá mu aj bola vydaná. Tento fakt prekvapil ľudí natoľko, že správa o tomto chlapcovi sa dostala až do hlavných správ.
Áno, keď si uvedomíme, že niektoré deti sa v siedmych rokoch ešte len učia písať a tento chlapec už má vydanú vlastnú knihu, tak je to naozaj pozoruhodné a zvláštne.

Niektorí ľudia si to možno nevedia vysvetliť. „Ako je to možné?“, povedia si „veď ja poznám ľudí, ktorí sú vysoko vzdelaní, ale ich deti až tak nevynikajú. Nuž asi mal ten chlapec šťastie a túto svoju schopnosť zdedil.“
Lenže Božia spravodlivosť náhody nepripúšťa. Tak ako to teda v skutočnosti je?

Na začiatok vysvetlenia je potrebné ešte niečo dodať.
Každý človek, ktorý na Zemi žije, sa skladá z ducha – jadra, toho vlastného „ja“; z duše – tá prechádza na „onen svet“ po pozemskej smrti, kde slúži k ďalšiemu vývoju ducha ako jeho obal; a z fyzického - hrubohmotného tela, ktoré nosíme ako plášť pri svojom pozemskom putovaní, ktoré je teda ďalším, najvrchnejším obalom ducha.

A teraz sľúbené vysvetlenie:
Tento chlapec bol v predchádzajúcom bytí spisovateľom. Nie však hocijakým, bol spisovateľom, ktorý sa do svojho povolania alebo záľuby „vložil celý“, teda písal z hĺbky srdca, z radosti, jednoducho povedané z citu. A tieto citové prežitia ostávajú večne v človeku, ako jeho majetok, nakoľko sú zapísané v duchu, ktorý je večný.
Nie sú to teda tie ospevované rozumové vedomosti, ktoré tu človek po skončení svojho krátkeho života zanechá, ale sú to prežitia, ktoré pre neho majú skutočnú hodnotu z hľadiska večnosti.

Tento chlapec bol teda v minulosti spisovateľom, ktorý si toto svoje „umenie“ priniesol aj do tohto života. Keďže po smrti sa odkladá len telo, a duša a duch pokračujú ďalej, toto jeho nadanie v ňom ostalo, lebo to mal prežité, teda zapísané v duchu. Samozrejme mu táto schopnosť písať knihy ostala aj v „záhrobí“, „astráli“ alebo na „onom svete“ - je jedno ako to nazveme, a tiež po opätovnom nadobudnutí hmotného tela – reinkarnácii. Hneď ako sa naučil písať, tak pokračoval v písaní kníh.

Ale odkiaľ bral svoje námety?
K zodpovedaniu tejto otázky sa musíme najprv opýtať inak. V čom spočíva tá schopnosť písať knihy, ktorú si v minulom živote tento chlapec vypestoval a ktorú má vlastne každý hodnotný spisovateľ?

Jedná sa opäť o to „vybavenie“ ktoré v sebe nosíme, ale ktoré väčšina z nás nechala zakrpatieť. V astráli – v určitej úrovni, žijú spisovatelia, ktorí po zanechaní hrubohmotného tela, tam odišli, aby sa mohli ďalej zdokonaľovať, lebo k zdokonaľovaniu speje všetko vo stvorení. No v tomto svete nežijú len spisovatelia, ale aj myšlienkové a citové formy týkajúce sa spisovateľstva, vytvorené všetkými ľuďmi – či už na zemi alebo tam. Toto centrum je veľké ako jeden celý svet a slúži aj ako akási centrála, na ktorú sa vedia spisovatelia z celého hmotného vesmíru napájať a čerpať odtiaľ inšpirácie a schopnosti. Či už inšpirácie a schopnosti, ktoré s písaním súvisia – napríklad schopnosť písať básne, drámu...; alebo inšpirácie ako napríklad námet k dielam atď. Keďže každý človek na zemi má okrem hmotného tela aj telo astrálne, tak podľa zákona rovnorodosti je spojenie za určitých okolností možné. Tie určité okolnosti sú tie, že musíme byť v stave prijímať.

Predstavte si, že každá centrála v astráli má svoju frekvenciu. Tá pre spisovateľov je iná ako pre hudobníkov, tá je zas iná ako pre vedcov atď. Ak chce niekto čerpať z centrály pre spisovateľov, musí sa s tým začať v mysli zaoberať – naladiť sa na túto frekvenciu ako prijímač a potom už len prijímať.

Ale dá to vysvetliť aj výstižnejšie.
Autor knihy sa začne intenzívne niečím zaoberať a myslieť na to, o čom by chcel písať, alebo len na to, že písať chce. Keďže všetko vo stvorení musí mať formu, tak aj myšlienka či chcenie túto formu na astrálnej úrovni – rovnorodej svojmu druhu – vytvorí. Čím viac energie do tejto formy dá, čím dlhšie to v sebe nechá „hutnieť“, tým táto astrálna forma získa viac sily a teda aj väčšiu schopnosť priťahovať z centrály a tiež sám tvorca tejto myšlienkovej formy s ňou ostane silnejšie spojený. Dôsledok toho je, že bude čerpať alebo sťahovať z vyšších miest tejto centrály a aj viac. A tak mu bude prichádzať námet alebo čokoľvek k písaniu potrebuje. A čím dlhšie je človek k centrále napojený, tým je cesta pre inšpirácie od centrály k nemu, ale aj od neho k centrále viac „vychodená“. A
to je tá schopnosť mladého spisovateľa, že už má tú cestu do centrály a z nej takú „vychodenú“. Tú cestu si ale musel v minulosti „vychodiť“ sám – teda venovaním sa písaniu a napájaním sa na túto centrálu.

Je dobré ešte podotknúť, že aj centrála pre spisovateľov má mnoho oddelení a úrovní. Autor, ktorý bude chcieť písať o láske, ideáloch alebo o ľudských cnostiach sa bude napájať do inej časti centrály ako ten, ktorý chce písať horory. A tiež ak dvaja budú chcieť písať o láske, tak ten, ktorý je vnútrom ušľachtilejší, sa napojí do vyššej úrovne – podľa zákona rovnorodosti. Lenže ak z tejto vyššej úrovne niečo stiahne, čiže pritiahne odtiaľ nejakú formu, tak už k nej budú mať dosah, teda na ňu dočiahnu, aj tí „nižší“ - menej ušľachtilí. A tak sa vlastne všetci vyvíjajú, zdokonaľujú.

Pravdivosť tohto diania dokazujú mnohé prípady z minulosti, teda z čias, keď ešte nebol internet. Často sa totiž stávalo, že dvaja vedci v rôznych častiach Zeme, zaoberajúci sa jednou vecou, „prišli“ na niečo v rovnaký čas, nezávisle od seba. Môžeme to často pozorovať aj v našom každodennom živote.

Ešte je treba poukázať aj na naplnenie zákona rovnováhy, ktorý sa prejavuje tak, že keď potenciálny prijímateľ chce a myslí na veci ohľadom písania kníh, jeho myšlienky a chcenie naberajú formy, ktoré sú pritiahnuté podľa zákona rovnorodosti do centrály, kde niečím prispejú a až následne môže autor z centrály prijímať alebo sťahovať. Musel teda najprv dať a až potom mohol prijímať. Je to teda ten istý zákon, ktorí môžeme pozorovať aj pri dýchaní, prijímaní a vylučovaní stravy, tiež pri všetkých prírodných systémoch a v celom vesmíre, ako aj v ľudských vzťahoch, proste všade. Tento zákon nám vo svojom diele s názvom Posolstvo Grálu objasnil sám Tvorca týchto večných zákonov a Stvoriteľ všetkého, čo vo svojom okolí vidíme. Zákon znie:

Len v dávaní sa môže aj správne prijímať.“
Inak vzniká nerovnováha a jej následok je pád.

Duševné a duchovné vlastnosti sa teda nededia, ako si to mnohí myslia! To by bolo predsa nespravodlivé, ak by deti dedili chyby alebo duchovné a duševné schopnosti po rodičoch. To by Stvoriteľ nedovolil. Dedí sa len telo – teda obal, ale duch ostáva stále sám za seba – jednotlivec.

Je to zákon príťažlivosti rovnorodého, ktorý priťahuje ľudí so spoločnými schopnosťami alebo vlastnosťami k sebe – teda aj rodičov a ich deti. Ak sú tieto vlastnosti dobré, tak sa k sebe podobní ľudia vteľujú pre podporu týchto vlastností. Keď sú však zlé, tak preto, aby si ich uvedomili a odstránili ich.

Nemusí to však byť len zákon rovnorodosti, ktorý ľudí spája, ale tiež nejaké „neuzavreté kruhy“ z minulosti.

Možno by ešte bolo vhodné poznamenať, že veda už uznala existenciu reinkarnácie a tiež ju v minulosti uznávali všetky náboženstvá. Aj kresťanská cirkev do 6. storočia! A práve o reinkarnácii hovoril Ježiš, keď hovoril o „vzkriesení tela“.

Každý deň k nám Stvoriteľ skrz svoje stvorenie a zákony v ňom pôsobiace hovorí. Každý deň nám ukazuje svoju lásku a tiež prísnu spravodlivosť. Stačí sa len začať všímavo dívať a môžeme mnohé pochopiť. 

 
________________________________________________________________________________________________________________________
 

HAVÁRIA A SEN

 

Naše zverejnenie vysvetlenia havárie, ktorá postihla mladú rodinu v Rabčiciach, má už svoje ...pokračovanie? Zistíte, že to nebolo pokračovanie, ale niečo celkom iné!

Na úvod je potrebné poznamenať, že na vysvetlení tohto prípadu pracovali dvaja členovia kolektívu rádia a ďalší dvaja o tom vedeli. Tí, ktorí o tom vedeli, do toho nezasahovali, ba pracovali na niečom inom.

Keď bolo toto vysvetlenie uvedenej havárie už na stránke a teda dostupné pre čitateľov, tak nastala zaujímavá okolnosť. Ďalší člen nášho kolektívu, ktorý nevedel o týchto aktivitách vôbec nič, sa nám zdôveril so svojim prežitím. Toto prežitie znovu veľa vysvetľuje, ale treba poznamenať, že znovu iba pre znalého!

Zdôveril sa nám so svojim nočným prežitím – „snom“, v ktorom prežíval ešte skôr, než sa stalo to, čo v našej najhutnejšej hmotnej úrovni ešte iba nasledovalo, ale súviselo to s tým, čo nás viacerých zaujme, ba rozhodli sme sa to využiť v prospech Pravdy a dokonca to potvrdzuje ešte aj mnoho iného; čo sa po zverejnení tohto prežitia objasní, ale znovu iba pre niektorých. Dokonca toto dianie by mohlo byť veľkou pomocou a je vlastne darom Božím, pre nás všetkých, ktorí odmietame byť iba tými „papagájmi“. Darom je to ale hlavne pre tých, priamo postihnutých uvedenou udalosťou.

Teraz samotné prežitie – „sen“:
Bol som niekde, s niekým, v celkom dobrej nálade. Zrazu som sa ocitol v aute, no mal som pocit, že je to akoby nejaký obrnený transportér. Bolo tak veselo a príjemne. Zrazu som sa zapozeral dopredu a zbadal, že v aute pred nami sedí malé dieťa. Prišlo nepríjemné tušenie a otázka: „Je to môj syn?“ A to tušenie niečoho nepríjemného narastalo... .„Niečo sa stane“- pomyslel som si.

Zrazu sa pred tým autom rozvíril veľký prach, akoby ten prach zozadu niečo tlačilo. Už som vedel čo sa deje. Len som sa modlil za to dieťa, ostatné a ostatní ma nezaujímali. Akoby som tam bol len pre neho. Nemal som ani na chvíľu strach o seba. Vôbec. Nastal náraz, šmyk a ja som stále pozeral na to dieťa, ktoré som videl zozadu a modlil sa, nech sa to jeho strany auta len ošuchne.

Aj sa tak stalo. Bol som pri ňom. Kľačal som na jednom kolene a držal ho jemne v náručí.

Akoby spal. No pár krát (asi dva) sa stalo, že v okamihu bolo dieťa také malinké ako 25 cm bábika a bolo nahé, krvavé od tváre až po hrudník a v okamihu bolo zase normálnej veľkosti a hmoty. Držal som ho a bol som šťastný, že som pri ňom. Bola to láska a vedel som, že musím počkať a aj som trpezlivo čakal a modlil sa.

Po chvíli sa mi v náruči pohol a otvoril oči. Jeho oči boli silno tmavohnedé, až také zvláštne. Už som vedel, že je v poriadku.

A viac už neviem...

 

Ráno naštartoval mozog a pozeral som sa na to z pohľadu, či to nebol môj syn a minulosť. Zamestnávalo ma to, no mlčal som. Len žene som povedal, že som mal taký "sen"... Keď sa ma opýtala aký, tak som jej len povedal: „Nie nechaj tak, nepýtaj sa...“ Viac sa nepýtala. 
Mlčal som a kládol si v sebe otázky a skúšal lepiť do kopy, s čím to malo mať súvis. V súvislosti s mojim terajším synom to mohlo mať logiku, no necítil som, že by to tak bolo.
To cítenie prišlo až keď som si čítal na stránke rádia o tejto udalosti.“  

Ešte by som to možno doplnil o to, že keď som si na internete našiel niečo o tej havárii a uvidel som fotografiu toho bábätka, bolo to jasné úplne. A nebol to sen. Bolo to silnejšie prežitie reality ako je to, že píšem teraz na počítači.“

 

Pre tých, u ktorých sa vynoria teraz otázky typu: „Ako by sa mohlo takéto niečo považovať za realitu a akoto, že sa tento dej akoby odohral dva krát?“ jestvujú jednoduché vysvetlenia, ktoré opäť čerpajú z Pravdy obsiahnutej v Posolstve Grálu. Hľadajúci sa tam dočíta, že deje v jemnejších úrovniach stvorenia, vždy predchádzajú dejom v ťažších – hutnejších úrovniach. A tento pán mohol vycítiť a byť účastný toho, čo sa odohráva v úrovni jemnejšej (a teda sa chystá pre úroveň hutnejšiu, v ktorej sa neskoršie taktiež udeje) iba z toho dôvodu, že bol nejakým spôsobom s týmto dieťaťom spriaznený, teda spojený - z minulého života.

Čo ku tomu dodať na záver? Iba toľko, že ten, ktorý mal toto prežitie, o skutočnej udalosti – havárii, teda, že ku nej následne došlo, - vôbec nevedel!

Potvrdzuje to jeho následné vyjadrenie:
Prečítal som si príspevok na stránke rádia, kde objasňujete tragédiu v Rabčiciach.
Nevedel som o tejto nehode, no keď som čítal ten príspevok, tak mi stála v pozore každá bunka môjho tela. 

Minulý týždeň som mal sen. Nebol to sen. Bola to vedome prežitá realita počas spánku môjho tela, ktorá mi dala zabrať. Ráno som sa zobudil akoby energeticky vyčerpaný, ale cítil som pokoru, akúsi spokojnosť.“ 

 
________________________________________________________________________________________________________________________

 

TRAGICKÁ UDALOSŤ Z DŇA 9. 1. 2014, KTORÁ SA STALA PRI RABČICIACH (okres Námestovo)

 

Treba si uvedomiť, že čokoľvek sa v našich životoch udeje, nie je to náhoda. Rovnako i v prípade úmrtia mladých manželov a rodičov 11 mesačného chlapčeka. Rodičia zahynuli pri autonehode pri Rabčiciach (okres Námestovo) a nehodu prežil akoby „zázrakom“, iba ich malý syn a šofér druhého auta. Bez ohľadu na to, kto má na nehode z pozemského hľadiska podiel – či šiel druhý vodič skutočne rýchlo a bol by teda vinníkom nehody, to, že zahynul mladý pár, je síce tragédia, ale nie náhoda.

Ako sa dá nájsť vysvetlenie na túto udalosť? Cirkev a ich veriaci sa budú snažiť uspokojiť s odpoveďou typu: „Nevyspytateľné sú cesty Božie“. Môže ale takéto vysvetlenie postačovať rodinám, ktoré stratili svoje – iba krátku dobu dospelé deti a zostalo im vnúča, ktoré sa stalo v momente sirotou?

Najväčšou slabinou cirkví v súvislosti s Božou vôľou je, že neberú na vedomie nutnosť zákonitosti viacnásobných životov na zemi, ktorou sa Božia láska stáva súčasťou spravodlivosti, pričom poznanie tejto zákonitosti nám umožňuje pochopenie dosiaľ nechápaného, v toku večnosti, ako vývojovej cesty ducha.

Veď isto sa u pozostalých vynoria otázky začínajúce slovom: „Prečo?“ - Prečo práve ich deti zahynuli? Prečo sa to stalo práve ich rodine? Prečo prežilo práve ich vnúča? Čo urobili nesprávne, keď ich toto postihlo? Čo majú zmeniť, aby sa takáto tragédia už nemusela v ich životoch viac zopakovať?

Človek sa má pýtať, pretože len otázky a hľadanie vedú k nájdeniu odpovedí a k pochopeniu príčin.

Materialisti, ktorých takáto správa zastihne, zas naopak neschopnosť zodpovedania otázky: „Prečo?“, najčastejšie pretransformujú do osočovania alebo nenávisti voči druhému vodičovi, ktorý nehodu prežil a ktorý – pravdepodobne - šiel príliš rýchlo, čo by znamenalo, že nehodu zavinil. Ale ani to nedáva žiadnu odpoveď na to – PREČO sa také čosi udialo? A prečo prežilo akurát to malé dieťa?

Teraz si vysvetlíme túto udalosť z hľadiska večných Božích zákonov:
Boh je spravodlivý a rovnako i jeho dokonalé nezmeniteľné zákony. Všetko, čo človek vykoná, čo cíti a myslí, vráti sa mu späť. Je to zákon, ktorý nám vysvetlil Ježiš slovami: „Čo človek zaseje, to zožne.“ V staršej dobe nám bol vysvetlený nasledovne: „Oko za oko, zub za zub.“ Je to teda ten istý, Absolútnou Pravdou vysvetlený - zákon zvratného pôsobenia. Tento zákon všetko spravodlivo vyrovnáva, človek by sa mal iba naučiť žiť tak, aby naň nedoplácal, ale aby ho využíval k svojmu úžitku.

Ale nie všetko sa nám stihne vrátiť v tomto – práve nami prežívanom živote. Niečo sa nám vracia ešte z predchádzajúcich životov. To vysvetľuje i deti rodiace sa do chudoby alebo do bohatstva, do choroby, do zdravia, do úplných, či neúplných rodín a taktiež to vysvetľuje i nečakané tragické udalosti.

Pozostalí, teda obe rodiny manželov, ako i zosnulí mladí manželia (aj keď tí už nie priamo vo fyzickom tele), všetci teraz prežívajú bolesť z odlúčenia od svojich milovaných. A je to práve táto bolesť, ktorá ku nim prichádza ako plod toho, čo zasiali, pretože všetci v minulom živote spôsobili niekomu inému bolesť tým, že zapríčinili nejakým spôsobom odlúčenie milujúcich sa ľudí. Aby sa od tejto viny oslobodili, muselo sa im to vrátiť tak, že teraz zažívajú to isté. Ak prímu túto odplatu ako zaslúženú, teda v pokore, bez sťažovania si na „nespravodlivý osud“ a budú hľadať vysvetlenia, ktoré im to objasnia, vyhnú sa zároveň vzniku nového previnenia z nesprávneho postoja.

Božie zákony sú však také milostivé, že poskytujú i možnosť zmierneného odpykania viny, ba za istých okolností môže byť toto odpykanie iba symbolické.

Sú viaceré možnosti. Prvá - ak človek spozná svoju vinu ako niečo nesprávne, oľutuje ju a napraví ju (ak je to ešte možné) a ďalšej sa vyvaruje.

Ďalšia možnosť, ktorá oslabí alebo odrazí vlastne úplne všetky zlé účinky spätného pôsobenia, je tá, že sa človek vlastným úsilím dopracuje k poznaniu večných Božích zákonov a potom sa podľa nich zo všetkých síl vynasnaží žiť. Tým sa duchovne vyšvihne vyššie a keď ku nemu dorazia účinky niekdajších previnení vo forme utrpenia, nedokážu ku nemu preniknúť (podľa zákona o rovnorodosti) alebo sa prejavia len čiastočne, oslabene.

V tomto prípade by to znamenalo, že ak by zosnulí rodičia a pozostalí včas zmenili svoje smerovanie a snažili sa dopracovať k poznaniu Božích zákonov a podľa nich žili, nehodu by prežili – s väčšími alebo menšími komplikáciami a odlúčenie by bolo len počas pobytu v nemocnici. Alebo by nastalo iné dočasné odlúčenie. Ak by sa duchovne vyšvihli výrazne vyššie, nastalo by uzavretie len symbolicky a to napríklad tak, že by niekedy mladým manželom ušiel vlak, alebo by sa im pokazilo auto, takže by mali meškanie, čoho následkom by sa rodina nestretla na dohodnutom spoločnom obede, ale až popoludní.

Čo sa týka dieťaťa, treba si uvedomiť, že nie je žiadnym „novým tvorom“, ale človekom, ktorý bol taktiež na zemi už viac krát, a ktorý si so sebou prináša mnohé skúsenosti, prežitia, i viny, ktoré si má v tomto živote odpykať, aby sa od nich oslobodil. Jednou z nich je i to, že má vyrastať v náhradnej starostlivosti – starých rodičov, bez poznania vlastných rodičov. Majú sa vzájomne obohatiť a pochopiť svoje chyby, ktoré ich ako duše spájajú.

Jeho rodičia zomreli preto, lebo mali možnosť – dopracovať sa k vysvetleniu Božích zákonov v Slove a žiť podľa nich, keby chceli, ale tak neurobili, teda spätný účinok ich viny voči blížnym, dopadol na nich v plnej sile a stál ich život. Dieťa ešte nemalo v tomto živote možnosť spoznať tieto zákony, lebo je ešte malé, preto prežilo, aby túto možnosť dostalo a mohlo tak napraviť svoju niekdajšiu chybu.

Napriek veľkej bolesti tejto tvrdej lekcie, opäť tu možno nájsť – prísnu, ale spravodlivú, pomáhajúcu lásku Stvoriteľa. Veď starí rodičia (jedni i druhí), ktorí sa ujmú teraz výchovy dieťaťa, majú možnosť „začať odznova“. Môžu si vďaka bolesti – zlomenému a otvorenému srdcu – začať klásť otázky „Prečo?“, na ktoré, ak budú chcieť – odpovede nájdu. Takto môžu novým poznaním zmeniť svoje smerovanie a vhodnou výchovou dieťaťa, postavenou na nových základoch, mu pomôcť.

Pre mŕtvych rodičov, je to taktiež pomoc, pretože tým, že sa ich vina rozuzlila, stanú sa od nej prežitím oslobodení a s novým poznaním môžu na „onom svete“ pokračovať vo svojom duchovnom vývoji.

Rovnako môže táto tragická udalosť priviesť k zamysleniu a k hľadaniu, všetkých z obce a z okolia týchto rodín, ktorých sa to nejako dotklo. Kladením si otázky: „Prečo?“, majú šancu pochopiť, že cirkevné „vysvetlenie“, na ktoré doposiaľ spoliehali, je vlastne len bezradným zahováraním, a teda v tomto smere im to môže strhnúť klapky z očí.

Nech je toto objasnenie pomocou na ceste tým, ktorí po pochopení budú túžiť.

A zároveň je opätovným dôkazom toho, že v Slove  možno nájsť odpovede na VŠETKY otázky, pretože čerpá z Pravdy a bolo nám dané k spáse a ku pomoci.

 
________________________________________________________________________________________________________________________
 

POHROMY

 

Tento názov pre udalosti, ktorých sme sústavne svedkami a ktoré sa začínajú očividne množiť, je ďaleko priliehavejší, ako ten dnešný – katastrofy.

Výraz pohroma je výrečnejší, vytvorili ho naši predkovia, ktorí mali ešte aj duchovné cítenie a sformulovali teda výstižnejšie výrazy, na tie dôležité pojmy. Katastrofa v sebe zahŕňa aj to, čo spôsobil človek priamo svojimi aktivitami. Naproti tomu pohroma je skôr negatívna udalosť, ktorá postihla človeka ako isté varovanie – pohro-zenie, teda aktivita pre naše poučenie. (Naši predkovia ju chápali, ako pohrozenie vyššej moci!) Lenže my sme už tak duchovne otupeli, že nevidíme ani tento rozdiel, ba to správne pomenovanie už vôbec nepoužívame.

Najskôr však treba objasniť iné neporozumenie zo strany tých, ktorí sa nás snažia hodnotiť. Zaradiť nás medzi tých, ktorí sa duchovne angažujú mimo aktivít cirkvi, to by ešte zodpovedalo skutočnosti, ale ten názov, ktorým nás opečiatkovali, ten už nie je správny – sektári!

Lenže my sa angažujeme rovnako aj mimo aktivít vedy, a preto už to opečiatkovanie nie je správne.

Toto nie je snaha o očistenie sa, ale o uvedenie vecí na správnu mieru. Keď nás už niektorí čitateľ hodlá opečiatkovať, tak nám bude milšie, keď použije výraz: EXTRÉMISTI! Lenže pozor!  Tento výraz musíme zase my doplniť o dôležité upozornenie: ZATIAĽ! A ešte aj o niečo viac. Ten náš extrémizmus treba chápať iba v tom zmysle, že sa snažíme riešiť a zodpovedať extrémne udalosti, ktorých sme sústavne svedkami, ale na ktoré neprichádza odpoveď ani od cirkvi, ani od vedy.

ZATIAĽ SME TEDA, Z POHĽADU INÝCH, CIRKEVNÍ, ALE AJ VEDECKÍ EXTRÉMISTI, ktorí nimi ale už dlho nezostanú!

V skutočnosti sme ale  len ľudia, ktorí sa už k Pravde skrz Slovo Božie – „Posolstvo Grálu“ dostali. Toto Slovo dokáže odpovedať na všetky "záhady" - naše a k tomu sa ľahko môže dopracovať každý, teda aj tá cirkev a aj veda. Lenže oni nechcú, lebo neslúžia Pravde, ale iba vlastnej moci, VO VEDE VŠAK MNOHÍ IBA VLASTNEJ CTIŽIADOSTI A NAMYSLENOSTI. Tú potvrdzujú cudzími výrazmi a zložitým vyjadrovaním sa tam, kde by sa mohli vyjadrovať jednoducho. Nevedia, že len v jednoduchosti spočíva veľkosť. 

Vo veľmi krátkej dobe sa presvedčí veda a aj cirkev, že sme neboli žiadni extrémisti, ale naopak, iba veľmi jemný odvar zo skupiny tých, ktorí už spoznali, ba aj sa snažia obhajovať ABSOLÚTNU PRAVDU, ktorá sa stane pre tých, ktorí si to ešte zaslúžia filozofiou, ktorá im práve – ako jediná, umožnila PREŽITIE.  A tým ostatným sa tiež dostane dokonalého poučenia o tom - ŽE BLÚDILI! Viac vám zatiaľ tí "EXTRÉMISTI" poradiť NEDOKÁŽU!

Dokážu však na základe tej Absolútnej Pravdy zodpovedať otázky – príčiny toho, prečo k týmto udalostiam dochádza!

Na našej stránke sme už zaradili jednu dôležitú prednášku z Absolútnej Pravdy – Človek a Zem, v ktorej sa môže čitateľ a poslucháč dozvedieť skutočnosť, že človek nie je majiteľom Zeme, ba ani nájomníkom, ale iba hosťom!

Sme teda iba hostia, ktorí sa správajú voči majiteľovi, ba aj nájomcovi tak drzo, že nás už obidvaja naďalej nehodlajú tolerovať!

Okrem nás žijú na našej Zemi ešte aj iné bytosti, ktoré my už nedokážeme vidieť, ale naši predkovia to ešte v niektorých prípadoch dokázali. Tieto bytosti vybudovali všetko, čo okolo seba vidíme, za prispenia prvotného vyžarovania, vyžarovania pravého majiteľa, a vytvorili príbytok aj pre nás – iba hostí v tomto príbytku. Lenže z hostí sa stali domnelí páni, ktorí škodia tým, ktorí nám obydlie prenajali, ale aj tomu, ktorého žiarenie tiež využívame, ba žiaľ, hlavne zneužívame, proti NEMU samotnému, a aj proti tým, ktorí toto obydlie vybudovali a nám iba na krátky čas, ako hosťom poskytli, aby sme sa v ňom mohli vyvíjať.

A SÚ TO PRÁVE TÍ, U KTORÝCH SME IBA HOSŤAMI, KTORÍ TVORIA AJ POČASIE, KTORÉ TERAZ A V TEJ PRILIEHAVEJ FORME PREŽÍVAME!
PRETO TERAZ SA DOMÁCI PÁNI SNAŽIA NEMILÝCH HOSTÍ ODMIEŇAŤ PODĽA NAŠEJ ZÁSLUHY!

 

Skúste sa vžiť do rovnakej situácie, že by sa aj vaši hostia správali voči vám podobne.
A to ešte nie je naše úplné previnenie! Všade v okolitom vesmíre vládne čulý život a naše správanie má dosah i tam, teda na našich susedov. Až pochopenie týchto súvislostí, nás stavia do úplného svetla a dokonale nás charakterizuje.

Toto je teda ten dôvod, prečo nás stíhajú pohromy, rôzne nepríjemné osobné udalosti, ktorých zodpovedanie sa obchádza, lebo ich príčina sa nepozná. Potom sa mnohí zamýšľajú nad tým, prečo v kostole môže dôjsť k takej udalosti, akej došlo nedávno, že temer uhorelo dievča počas obradu.

Ale aj táto udalosť je v zmysle Božích zákonov, ba hlavne v prospech postihnutých, aj keď sa im to javí, ako nezaslúžené utrpenie. Iba neznalosťou týchto zákonov tými, ktorí boli nimi postihnutí sa im to javí ako trest, alebo nešťastná náhoda. Z pohľadu večnosti ide však o milosť a teda lásku, neoddeliteľnú od Božej spravodlivosti a ako výsledok istého riadenia vyššou mocou.

Postihnutí, ba aj všetci ostatní – neznalí, teraz určite zahromžia: „Dobre sa to hovorí tomu, koho sa to osobne netýka!“

Lenže verte, že sa to týka každého, teda aj toho, kto sa snaží radiť, ba má to už aj prežité, lenže možno v iných obmenách. Z tohto dôvodu teraz bude snaha pomôcť aj postihnutým, ba aj tým neznalým. Či toto vysvetlenie príjmu ako radu pre poučenie, to už zostáva v ich moci. Tu je teda to vysvetlenie:

Lenže znovu nevyhnutným predpokladom pochopenia je následnosť v zmysle večnosti a teda zákonité prijatie reinkarnácie, ktorá je skutočnosťou a teda samozrejmosťou a súčasťou Božích zákonov. Inak nemožno hovoriť o poznaní vôle Božej, ktorou sa hrdia mnohí navonok. Teda aj vo všetkých cirkvách!

Postihnutá rodina sa zoskupila ako istý kolektív, ktorý poskladali večné Božie zákony tak, aby v tomto živote mohli spoločne pokročiť a dobehnúť zameškané v tom minulom, v ktorom boli veriacimi, ale nesprávne veriacimi a teda v jemnohmotnosti – v záhrobí, si spoločne dali isté predsavzatie, že v následnom živote (teda tom terajšom) napravia svoje pochybenie. Rozlúčia sa teda s minulou lenivosťou ducha, ktorá ich viedla k spoliehaniu sa na druhých, pri hľadaní cesty vedúcej k Bohu.

Lenže svoje dané predsavzatie nesplnili a znovu kráčajú tou chybnou cestou minulého života, aj keď poznanie Boha nesú vo svojich duchoch, nedokázali sa zbaviť svojej duchovnej lenivosti a touto udalosťou, ktorá sa odohrala podľa nich na tom, pre nich svätom mieste- v chráme, bolo im zrozumiteľne ukázané, že kráčajú znovu nesprávnou cestou – že cirkev a Boh nie je jedno a to isté. Veď Boh je iba jeden a cirkví mnoho!

Cesta k Bohu nevyžaduje žiadny kolektív, ale znesie ho, ak kráčajúci už našli správnu cestu.

Táto udalosť je teda iba pripomenutie im ich vlastného predsavzatia, na ktoré v tomto živote znovu pozabudli. Ako využijú túto milosť Božiu, ktorá by ich ešte dokázala priblížiť k večnému životu, to zostáva stále v ich vlastnej moci, a iba sami môžu zmeniť nesprávne zvolenú cestu, na ktorej však jestvujú stále tie správne smerové tabule, ktoré ich môžu zachrániť – ak ich neprehliadnu.

A takto je to so všetkým, čo nás stretá na našej ceste života a to jednotlivcov, ako aj celé ľudstvo. Preto nech každé dianie je impulzom na zamyslenie sa a dôkazom toho, že nič nie je ponechané na náhodu a že všade vládne tá najdokonalejšia inteligencia a sme to iba my samotní, ktorí o nej nevieme, alebo si to iba namýšľame, že vieme, ale na JEHO vôľu nedbáme, lebo jej nerozumieme.

JEHO vôľu sme už však mohli všetci poznať -
máme ju v dokonalom Slove 
Absolútnej Pravde – Posolstve Grálu!

 

A v tom Slove je ukrytá odpoveď na každú otázku, ktorú nepoznáme a hľadáme.

KTO HĽADÁ NÁJDE!“

Prečo teda dochádza ku pohromám tam, kde žije väčšina „veriacich“ a teda podľa spravodlivosti by k tomu nemalo na týchto miestach dochádzať?! (Okrem spomenutého horiaceho dievčatka v kostole na Slovensku, spomeňme napríklad ničivé zemetrasenie v novozélandskom meste Christchurch /pričom v preklade znamená Christchurch - Kristov kostol!/ z dátumu 22.02.2011 s mnohými obeťami na životoch a následne ďalšie silné zemetrasenie v tomto meste, necelé 4 mesiace na to, pri ktorom sa tam zrútil okrem iného i kostol Sv. Jána Krstiteľa.) Väčšina obyvateľov Zeme je nejakou formou veriaca, ale sústavne sme postihovaní pohromami.
Niektorých tento fakt prinúti k zamysleniu, ale väčšina zostáva ľahostajnými. Je iba málo tých, ktorí sa zamýšľajú nad tými pravými príčinami.


A preto zatiaľ iba pre tých je tu to naše rádio Záchrana!
Veríme, že tí praví, nás nenazývajú sektármi!
Tí ostatní zostávajú naopak nám ľahostajní!

V tomto oddelení stránky rádia Záchrana, sa budeme priebežne venovať objasňovaniu a vysvetľovaniu konkrétnych, aktuálnych pohrôm a „záhadných dejov“ na základe Slova Absolútnej Pravdy, čo bude pre uvažujúcich a skúmajúcich dôkazom pravosti a dokonalosti samotného ponúkaného Slova, ktoré dáva odpovede na všetky otázky.

Rovnako i autor diela Posolstvo Grálu, napísal neskôr Odpovede na otázky, ktoré boli reakciou na osočovanie jeho osoby, v ktorých pravosť svojho Slova dokazoval objasňovaním „nevysvetliteľných“ udalostí a javov (ako napríklad objavujúce sa stigmy), na ktoré nikto okrem neho nevedel ponúknuť uspokojivú - pravdivú odpoveď.

A to práve preto, že on vysvetlil deje na základe dokonalých, a teda nezmeniteľných Večných – Božích zákonov!

 

 

*

*        *        *

*

 

 

Nižšie si môžete pozrieť dve z mnoho videí, ktoré sa na internete vyskytujú a ukazujú udalosti, ktoré sa dejú po celej Zemi. Tieto informácie majú médiá ponúkať, lenže dnešné média budú radšej ľudí informovať o politikoch, súkromnom živote slávnych ľudí, alebo o cigánoch. To dôležité nechávajú bokom, aby "ovečky" spali!

Za prvým videom nasleduje citácia z diela Syna Človeka, ktorú by ľuďom mala ponúknuť CIRKEV, ak by OZAJ slúžila Tomu, komu hlása že slúži.

* * *

Nasledujúce video opisuje udalosti, ktoré sa udiali počas 14 dní ( druhá polovica septembera 2013)! 

 
 
"Hovorí sa, že prinesie prenikavé prevraty. Avšak táto hviezda znamená omnoho viac.
Možno ju nazvať hviezdou Betlehemskou, pretože je rovnakého druhu, ako bola ona. Jej sila vysáva vodu vysoko nahor, prináša poveternostné katastrofy a ešte mnoho iného. Zem sa otriasa, keď ju obklopia jej lúče."
Abdrushin, Posolstvo Grálu: Citácia z prednášky č. 73: "Veľká kométa" (Napísné v roku 1926-1930!)

 

 

Nasledujúce video opisuje udalosti, ktoré sa udiali počas 16 dní - druhá polovica októbra 2013!